Atllanka

Nebyla uložena žádná novinka

Gustav Husák a Start Normalizace

Projev dr. Gustáva Husáka 28. srpna 1968

 

Historický projev G. Husáka, který otevírá cestu k normalizaci. Dr. Husák za něj byl pochválen v „Poučení“. Přesto nebyl (s výjimkou jediné pasáže) v dobách normalizace skutečný obsah tohoto projevu nijak zvlášť připomínán a už vůbec ne citován. Ani není divu…

Pracovne predsednictvo zjazdu ma poverilo, aby som vyslovíl názor predsedníctva i môj osobný na niektoré otázky. Mimoriadna doba, ako je táto, sa prejavuje i v tom, že nemáme pre zjazd rozpracovanú analýzu nášho vývoja, nemáme rozpracovanú situačnú správu, ktorú by sme mohli delegátom dať, a ani zjazdový referát nemáme nielen napísaný, ale ani do všetkych detailov formulovaný.

Ked som v týchto dňoch o veciach rozmyšľal, ked som včera počúval súdruhov tu na zjazde a konečne v tých dňoch čo sme v Moskve rokovali, ale najmä medzi sebou rozprávali a hľadali spoločné riešenie, prichádzali mi velmi často na myseľ dni spred 24 rokov, posledné dni pred začatím Slovenského národného povstania, ktoré si zhodou okolnosti budeme zajtra pripomínať.

V histórii sa spomína, že išlo o jednomyselny nástup všetkých progresívnych síl vedených komunistickou stranou. V zásade je to správne. Ale pred takým osudovým rozhodnutím, aké musela prijať naša strana a všetky ostatné zložky pred 24 rokmi, bolo i mnoho váhania, rozmýšľania i kolísania, ako ani inak nemóže byť, keď sa rozhoduje o osudových záležitostiach jedného národa a miliónov jeho obyvateľstva.

Tak je to i dnes. Všetky naše úvahy, pochybnosti i rozdielne a rozporné stanoviská sú ceľkom pochopitelné. Treba však rátať s jednou vecou, že po všetkých rozdielnych stanoviskách a diskusiách musíme prísť k pevnému záveru. Musíme prísť k takému záveru, ktorý považujeme za správny, logický, jedine možný, a potom za ním pevne ísť. Z ďaľšieho kolísania by boli len obrovské straty pre stranu a pre naše národy.

V dejinách národov sú také velké chvíle, ked veľké myšlienky, myšlienky slobody, ľudskosti, spravodlivosti obrodzujú ľudí, vynášajú na povrch v ich vlastnom myslení a konaní to lepšie, to ušlachtilejšie. A sú aj chvíle utrpenia, bolesti jednotlivca i celého národa, ktoré vynášajú napovrch tie isté pocity ľudskej solidarity, blízkosti, sebaobetovania, slovom, sú také velké obrodné obdobia, ktoré zlepšujú ľudí, zlepšujú hnutia, zlepšujú národy.

Toto všetko si uvedomujeme. A to, čo je v ľudoch, čo je v ich hlavách, o čom medzi sebou hovoria, čo podlieha veľkým emóciám, ušIachtilym emóciám, to neslobodno, samozrejme, ignorovať. Napriek tomu však považujem za svoju povinnosť apelovať na zdravy rozum a budem sa snažiť zaujímať stanovisko k problémom z tohto hľadiska.

Sú dnes pochybnosti, či nezrádzame alebo nezradíme cestu, na ktorú sme sa dali v januári tohto roku, či sa nerútime nejako do pätdesiatych rokov, do nejakych kultov a represálií, či sa nechystáme na krok späť vo vývoji našej strany, našich národov. To, čo sa u nás dialo od januára, bolo v širšom slova zmysle revoltou proti všetkým tým deformáciám, prechmatom, proti všetkému, čo v ľudoch, v ich svedomí a rozume narážalo na nepochopenie alebo aj odpor.

Išlo o očistenie myšlienky socializmu, komunizmu, marxizmu. Išio o to, ako túto myšlienku v našich podmienkach realizovať, vytvoriť slobodnejšiu situáciu pre život našich ľudí a získavať pre tieto myšlienky široké vrstvy našich národov. Hľadali sme za tých osem mesiacov, ako tieto myšlienky realizovať. Tých osem mesiacov vo vývoji našej strany a našich národov je veľké a svetlé obdobie.

Chcem povedať, že všetci súdruhovia, najmä vedúci naši súdruhovia, s ktorými som v Moskve posledné dni rokoval, boli jednoznační v tom, že sa nevzdávame ničoho z tohto veľkého zápasu o novú náplň socialistickej demokracie a že len za tejto podmienky hľadáme východisko z terašej situácie.

Ved aj myšlienky sú stelesňované ľuďmi a tí ľudia, ktorí sa vrátili na svoje miesto v strane a štáte, v ničom zo svojich zásadných myšlienok neupustili. Idú s odhodlaním, postupne – ako to situácia dovolí – realizovať tieto myšlienky, domýšľať ich, presadzovať ich v našej spoločnosti a získavať pre ne masy ľudí. Všetko to pozitívne, čo bolo v uplynulych mesiacoch, čo sa od januárového pléna tohto roku cez ostatné pléna ÚV KSČS a náš akčný program k nám, do našej verejnosti, do našich rozumov dostalo, to všetko chceme uchovať, chceme to prehlbovať a chceme to znovu do našej spoločnosti presadzovať.

Pravda, neboli v uplynulých mesiacoch v našej práci len svetlá. Boli i tiene, tak ako to býva, ked sa hľadajú nové cesty. Boli i nedostatky, hovorili sme často o nich na našich straníckych schôdzach, hovorilo sa a nich v tlači, hovorilo o nich i májové plénum ÚV KSČS. Musíme vidieť i túto druhú stránku.

Z tragických udalostí poslednych dni treba vyvodiť velmi rozumné závery. Skúsenosti, ktoré sme získali, nás nútia pozrieť sa dobre na naše minulé mesiaca, vidieť všetko pozitívne, ale vidieť i naše tiene, naše nedôslednosti, vidieť i nedostatky a poučiť sa z nich.

Jeden z týchto nedostatkov bol v tom, že demokratizačny proces otvoril u nás priestor pre verejnú činnosť nielen komunistom, nielen ľuďom podporujúcim socialistickú myšlienku, ale otvoril priestor aj antisocialistickým silám, otvoril priestor i ľuďom, ktorí s komunizmom nikdy nezrástli, ktorí stáli na opačnej pozícii.

A my sme nenašli dosť politických prostriedkov na zápas s týmito silami, či to už boli rôzne kluby – K 231, KAN alebo aj rôzne iné prejavy, či už išlo o pokusy najmä v českých krajoch o obnovenie sociálnodemokratickej strany atď. Medzi sebou sme so súdruhom Dubčekom – a všetci ostatní – veľmi otvorene hovorili, že musíme vyvodiť poučenia i z tychto skúsenosti.

Tieto naše slabiny, naše nedôslednosti, ku ktorým zaujalo stanovisko májové plénum ÚV KSČS, teda tieto naše nedostatky boli predmetom kritiky komunistických a robotníckych strán niektorych socialistickych štátov.

Aké stanovisko sme k tomu zaujímali, je známe. Nás kritizovali, že si nevieme tu a tam veci udržať, že dovolíme špiniť stranu, komunizmus, marxizmus, spojenecké štáty atď.

Mali sme na to naše chápanie, naše vysvetlenie, hovorili sme: pripravujeme zjazd, utvoríme nové orgány, utvoríme politické predpoklady pre zápas so skutočnymi antisocialistickymi silami. V tejto otázke sme, žiaľ, nenašli pochopenie. V štádiu diskusií v Čiernej, v Bratislave, i predtym aj potom sme nenašli zhodný jazyk. Vojská piatich socialistickych štátov vstúpili na naše územie. Treba povedať, že vedúce orgány našej strany a nášho štátu nežiadali o tento vstup, nepozvali ich vojská na naše územie. Prišlo k tragickému nedorozumeniu, tragickému nepochopeniu.

V tejto súvislosti sa nadhadzuje otázka, kto vojská pozval. Predsedníctvo ÚV KSČS v tú noc, ked prišlo k udalostiam, dalo vyhlásenie, že ani prezident, ani vláda, ani vedenie strany pozvanie neurobili. Otázka, kto vojská pozval, nie ja dodiskutovaná, nie je vyriešená. Mená neboli nikde uverejnené.

Ked sme o tejto otázke hovorili, či v Bratislave, či v Prahe, alebo v Moskve s našimi vedúcimi súdruhmi, každý z členov vedenia KSČS i KSS sa bez vynímky čestnym slovom zaručoval, že takýto krok neurobil a že o ňom nevedel. Rôzne indície, ktoré tu sú, nie sú fakty, nie sú veci došetrené a ja nepoznám dnes ani jednu jedinú vedúcu osobu českého či slovenského politického života, o ktorej by sa dalo bezpečne povedať, že takýto krok urobila.

Dostali sme sa bez našej viny do položenia, že územie československého štátu obsadili armády piatich spriatelenych štátov. Nemusím tu rozvádzat, ako na to reagovale naša strana, naše obyvateľstvo. V každej situácií, do ktorej so dostane národ, treba, aby jeho politické vedenie rozmýšľalo veľmi triezvo, aby zvažovalo všetky ťakty, ako sa z tejto situácia dostaneme.

Videli sme iba dve možné cesty. Viesť odpor? Vedenie našej strany a vedenie nášho štátu hned spočiatku rozhodlo, že ozbrojeny odpor nie sme schopní robiť, že ho nebudeme robiť a dalo príkaz armáde i všetkým ostatným ozbrojenym zložkám, aby v tomto zmysle postupovali.

Všetci statoční ľudia z vedenia strany hľadali druhú cestu, cestu politického riešenia, cestu politickej dohody, ktorá by nás vyviedla z týchto ťažkých dní a ťažkej situácie, ktorá by nám vrátila plnú slobodu a suverenitu štátu a ktorá by nám umožnila na čele s progresívnym vedením uskutočňovať naše vlastné ideály. Viem, že dnes sa prijímajú takéto riešenia s istými pocitmi depresie, s rozpakmi. Nechcem dohody z Moskvy vydávať za svetodejinné víťazstvo.

Dnes všade i na Západe mnohí ľudia hovoria, že návrat vedúcich činiteľov strany a štátu do ích funkcií, obnovenie práce legálnych orgánov nie je malá vec. Netreba si medzi nami robiť ilúzie: čo iného bolo možné dosiahnuť? Kto z nás sa domnieva, že stačí viac hovoriť, viac kričať a že za deň, za hodinu všetky vojská od nás odídu? Kto čakal, že sa môže táto situácia vyriešiť za 24 hodín? Nie je to naivita? Nie je to absolútne nerealistické rozmyšľanie?

O ktoré základné otázky išlo? Išlo o návrat ľudí, ktorých z nášho územia odviezli. Vrátili sa? Vrátili sa všetci bez vynímky do svojich funkcií.

Išlo o obnovenie legálnych orgánov, ktoré si naša strana a náš štát utvorili. Obnovili sa tieto orgány? Pôsobia? Pôsobi dnes prezident? Pôsobí vláda na čele s Černíkom, vedenie strany na čele s Dubčekom a všetky ostatné orgány? Pôsobia.

Išlo o odchod vojsk piatich socialistickych štátov z nášho územia. Jasná dohoda hovorí, že tieto vojská majú odísť postupne, ako sa bude situácia konsolidovať. Kto čakal niečo iné? Neide o ročné záležitosti, ide o relatívne krátke obdobie v súvislosti s normalizáciou u nás. Som presvedčený, že pri múdrom postupe komunistov a ostatných statočných ľudí našich národov bude i táto otázka riešená.

Išlo o obnovenie našej suverenity. Ked hovorím, že budú fungovať naše legálne orgány, že postupne odídu vojská z nášho územia, je to obnova našej národnej a štátnej suverenity, bude to obnova našej národnej a štátnej suverenity a bolo nám jasne povedané, že tiež bude rešpektovaná.

A že to nie je všetko už dnes, už v túto chvílu? Uvažujme reálne, triezvo! Perspektíva niekoľkých mesiacov je predsa veľmi reálna perspektíva.

Ide o obnovu normálneho života u nás. Prekážky, ktoré tu dnes ešte sú, budú postupným odchodom vojsk zo dňa na deň menšie. Vytvára sa nám a doslova každým dňom sa nám bude roztvárať priestor pre obnovu hospodárstva, výroby, dopravy, zásobovania a politického života.

Kde sú tie strašné zrady, ako to dnes niekto hovorí? Kde sú tie strašné kompromisy?

Viem, že situácia nie je ľahká a nebude ľahká pár mesiacov. Po takom zásahu, po takej tragédii sa to zo dňa na deň meniť nedá. Keď sme hovorili o Slovenskom národnom povstaní, dovolte spomenúť: čo prišlo po tých dvoch mesiacoch vypätia, úžasného vypätia, nadšenia, obetavosti? Prišli dlhé mesiace strašného utrpenia, vraždy, pálenie dedín atď. Viedla nás jedna myšlienka, že napriek týmto obetiam budeme slobodne žiť v tomto štáte. Dnes sa od nás žiada: rozumne, triezvo, pokojne začať veci spravovať vo fabrike, v dedine, v okrese, na Slovensku, v celom štáte.

Ked sme v Moskve medzi sebou hovorili, prichádzali na ľudí i ťažké depresie. Pravda, je radostné pracovať v dobe, ked človek môže hovoriť ľuďom pekné veci, ked ich môže realizovať v záujme zlepšenia ich materiálneho alebo duševného, politického života, keď môže k ľuďom pristupovať radostne, keď môže prichádzať s dobrou zprávou. Hovorili sma aj, že je velmi ťažká robota, keď musí žiadať aj disciplínu, aj obete, aj isté sebazaprenie, aj cez slzy. je to ťažké. Nejeden človek by chcel od veci utiecť a povedať, nie ja toto nemôžem, ja na to nemám náturu. ja sa cez to neprenesiem atď.

My sme povedali: kto v takejto chvíli ťažkého položenia národov i strany chce odísť, je obyčajný dezertér. (Potlesk.) Ľahko je robiť vtedy, keď ľudia tliaskajú, Keď im môžem hovoriť: dolu s Novotným, a teraz si zavedieme slobodu, žiadne kriminály a rehabilitáciu atď. a ľudia tlieskajú atď. Ľahšie sa vtedy robí, každý z nás to pozná.

Keď však musím hovoriť: trošku si drž vášne, rozmýšľaj triezvo, nedaj sa vyprovokovať tým, že tu stoja zbrane, že budú stáť mesiac, možno dva. Rob túto prácu pre národ, upokojuj ľudí, vysvetluj im, keď majú dušu rozboľavenú, že sa musia tak a tak dívať. Ťažko sa robí, ťažko sa získava dôvera, ale my sme komunistická strana, ktorá prešla voľajakými skúsenosťami, ktorá chce politicky pracovať nielen vtedy, keď sa med líže.

Prežili sme obdobia, keď sa veľmi ťažko pracovalo a keď statoční vydržali. Nech odpadne, čo je kolísavé, nech odpadne, čo je oportunistické, ale nech v tej strane zostane, čo je pevné, čo je charakterné, čo chce za tento národ zápasiť. (Potliesk.)

Tieto rozdielne pohľady sa odrazili i na tomto našem zjazde. Zjazd sa začal, povedal by som, za pololegálnych podmienok, v zápase o podporu rokovaní, ktoré viedol s. Svoboda a ostatní, o nápravu vecí atď. To sa prejavilo i v zjazdových rokovaniach. Vyjadrovali ste mienku komunistov, mienku tohto národa. Včera večer sa vám azda zdalo, že sa vec voľajako zvrtla, že je tu rozdiel. V čom je rozdiel? V tom, že uzavretím rokovaní v Moskve, dohodou, návratom všetkých vedúcich číniteľov nastala kvalitatívne nová situácia. Dubček je tu, Svoboda je tu, Černík je tu, Smrkovský je tu, vrátili sme sa všetci. Hovoril som už, čo sa dohodlo. Nastala kvalitatívne nová situácia i v rokovaní zjazdu.

Do včera rána ste rokovali, rozmýšľali a dívali sa na veci a rozhodovali v jednej polohe, a odvtedy, čo sú vám známe nové fakty, je nová situácia. Ide o to, aby sme dnes rozmýšľali z hľadiska týchto nových faktov, z hľadiska perspektívy, ktorú vedenie strany a štátu dáva. Musíme vniesť stabilitu do nášho politického a straníckeho života. Musíme ju vnášať postupne do celého štátneho života.

Z tohto ťažkého provizória sa musíme dostať do normality orgánov i v rozhodovaniach. Lebo inak, bez pevného kurzu, bez pevného vedenia, bez pevného rozhodovania by sme sa zo situácie naozaj nikam nedostali Je teda pred nami zásadné rozhodnutie, ku ktorému sa tento zjazd musí vyjadriť: alebo prijať koncepciu súdruha Dubčeka, prezidenta Svobodu, Černíka, a ja plne súhlasím s Dubčekom a s ostatnými vedúcimi súdruhmi, že východiskom z dnešnej situácie je na základe uzavretej dohody ísť smerom normalizácie nášho života. Druhá možnosť je túto koncepciu odmietnuť.

Niet nijakej tretej cesty. Kto má lepší, kto vidí inú koncepciu, nech s ňou príde! Lámal si hlavu kdekto, i celé vedenie. Takže tak stojí otázka: alebo pevne podporiť, stát za Dubčekom a ostatnými, alebo im vyslovit nedôveru, niet tretej cesty. Lebo žiadny vedúci politický činiteľ, ak nemá plnú podporu rozhodujúceho jadra strany a verejnosti, nemôže svoju funkciu robiť.

V tom prípade musí odísť, v tom prípade nemôže robiť. A potom treba hľadať tú ďalšiu garnitúru, ktorá bude ochotná ísť inou cestou. Sú to tvrdé slová, ale je to úplne otázka dôvery, i pre mňa osobne. Ja stojím plne za Dubčekovou koncepciou, bol som pri jej tvorbe, ja ho budem plne podporovať, alebo s ním budem stáť, alebo odídem. Musíme sa teda v tejto veci rozhodnúť. (Potliesk.)

Som presvedčený, že politická zrelosť funkcionárov a delegátov, ktorí sú tu, je zárukou, že po zvážení všetkých úloh dajú plnú podporu Dubčekovmu vedeniu strany i vedeniu štátu.

I tak to nebude ľahké, i tak bude dosť problémov. Bude aj kritík a všetkého ostatného, ale keď má človek aspoň v strane krytý chrbát, môže potom aj voľačo robiť, no bez toho sa robota nemôže dariť.

Gustáv Husák

 

 

Navštivte archiv textů   Vstup do diskuze zde 

 

Zhlédněte Inkubátor Atllanky   Atllanka Vás vítá – Welcome

 

Komentáře na našem webu se zobrazují s určitým zpožděním, omlouváme se Vám, ale je to nezbytná ochrana před hulváty a hlavně před reklamním spamem…

 



pošli na vybrali.sme.sk jaggni to! Linkuj.cz Digg! pridej.cz

Napsal Atllanka, vytisknout, přečteno 1242x